S partnerom sme spolu začali chodiť a nakoniec aj žiť ako veľmi mladí, žili sme u jeho rodiny, kde sme nakoniec ostali len my dvaja a jeho rodičia. Dom je dvojgeneračný, tak sme si s pomocou jeho rodičov renovovali našu časť domu podľa svojich predstáv. Po takmer 20 rokoch mi partner oznámil, že už so mnou nechce byť. Náš vzťah nikdy nebol ako z magazínu o perfektnom živote, ale ja som ho aj napriek všetkým problémom, ktoré nastali či už z mojej alebo jeho strany, milovala. On mi ale povedal, že ma už takmer 10 rokov nemiluje, išlo iba o zvyk. Nemusím vám rozprávať, ako to na mňa zapôsobilo mentálne, zvlášť keď sme nedávno mali veľmi nešťastné úmrtie v mojej rodine a jeho rodičia na tom nie sú zdravotne najlepšie, takže rok plný starostí a do toho toto.
Navyše mi ale povedal, že sa chce odsťahovať. Ten dom, v ktorom žijeme, patrí jeho rodičom a chcú ho prepísať naň. A vo mne sa to teraz strašne perie. Myslím, že by bolo správne, aby som sa odsťahovala ja. Lenže on mi povedal, že sa odsťahuje tak či tak. Že potrebuje skúsiť žiť inak a že sa napríklad raz k sebe vrátime. Pretože má už viac ako 40 tak si myslím, že prežíva silnú krízu stredného veku. Ale stále neviem, čo si o tomto mám myslieť. Celú dobu som totiž žila v tom, že sme spokojní aj napriek problémom, ktoré medzi nami boli.
_10_10_10_10.jpg)
Nejako si veľmi neviem predstaviť, že spolu ďalej už teraz nebudeme. Hrozne ma to bolí a pokúšam sa zabudnúť na to, čo mi povedal a ísť ďalej, ale nejako mi to nejde. Stále je mi smutno. Stále ho milujem. Ani v tom najhoršom sne by ma totiž nenapadlo, že by to on mohol takto cítiť. Skôr som si myslela, že je to nejaký skrat, ale vôbec to tak nevyzerá. Nakoniec to asi vyzerá tak, že sa rozídeme, ale ja sa rozísť nechcem. Hrozne ma mrzí to, čo sa teraz deje, už aj takých starostí bolo veľa a ešte toto. Neviem, čo mám robiť, alebo či sa v tejto situácii dá ešte niečo urobiť.